Energiu môžeme vyrábať rôznymi spôsobmi. Nové technológie zreálňujú nové formy a postupy výroby energie. Nie sú dnes tak efektívne či tak lacné – a teda zaujímavé ako jadrová elektráreň. Len malým percentom sa podieľajú na výrobe potrebného množstva energie. Je otázka, do čoho máme investovať ak chceme udržať náš rozvoj a súčasne neznečistiť si planétu tak, aby bolo vôbec pre koho energiu vyrábať. Toto je druhá časť sumáru udalostí a faktov černobyľskej katastrofy. Duch Černobyľu je neustále okolo zničeného reaktora jadrovej elektrárne. Každým rokom je jeho silueta o niečo desivejšia.

Keď sa spustí jadrová elektráreň, je to vysoko efektívna a najlacnejšia výroba energie. Keď sa raz rozbehne, musí bežať. Produkuje nebezpečný rádioaktívny odpad. Tepelná elektráreň spaľuje uhlie, alebo iné fosílne palivá. Znečisťuje životné prostredie. Vodná elektráreň potrebuje pretekajúcu vodu. Musíme vybudovať hrádzu, v lepšom prípade iba prečerpať vodu do vyššie položenej nádrže. Slnečná elektráreň je závislá na intenzite slnečného žiarenia rovnako ako veterná, ktorá je zas závislá na prúdení vzduchu. Keď nesvieti slnko, alebo nefúka sú zbytočné. Ak nájdeme geotermálny zdroj, môžeme využiť geotermálnu energiu. Ďalšie formy výroby energie ako elektráreň na biomasu sú vylepšením iných druhov elektrárni na základe ich nevýhod. Elektráreň na biomasu oveľa menej znečisťuje životné prostredie emisiami CO2. Nevýhodou všetkých nových foriem výroby energie je ich nízka efektivita. Na celkovej výrobe energie sa podieľajú zanedbateľne.

Deň, kedy nebude už pre koho energiu vyrábať si nevieme predstaviť. No môže prísť tak za mesiac ako aj za niekoľko miliónov rokov.  Ukážku ako môžeme vyhubiť všetko živé uvidel človek 6. augusta 1945. Bola zhodená prvá atómová bomba obsahujúca štiepne produkty, ktoré nárazovo uvoľnia energiu 20 000 ton TNT.  Na Hirošimu letela prvá supervýbušnina s jadrom uránu 235. O tri dni neskôr bola zhodená druhá na Nagasaki s jadrom plutónia 239. Jednoduchých scenárov na iné vyhubenie časti ľudstva bolo niekoľko. Situácia bola vážna 28. marca 1979.  V jadrovej elekrárni Three Mile Island v meste Harrisburg v Pensylvánii v USA došlo k čiastočnému roztaveniu druhého reaktora. Unikla radiácia a bolo zamorené širšie okolie. Vážna havária bola aj u nás – 22. februára 1977 v Jaslovských Bohuniciach.

Doposiaľ najväčšia katastrofa sa stava v jadrovej elektrárni Černobyľ. V ranných hodinách sobotňajšej noci 26. Apríla 1986 a následne niekoľko týždňov potom. Píšem o tom v dobe, keď Japonsko po vyše dvoch týždňoch stále zmieta hrozba ešte väčšej jadrovej havárie, aká sa udiala v USA (a dúfam, že nie aj na Ukrajine). Ak nemáme ako ľudia prirodzeného nepriateľa, svoje „kamikadze“ a samozničenie planéty môžeme vykonať celkom jednodchu (a rýchlo). Východná Európa to mohla mať už za sebou. Ak by 600 000 vojakov, dobrovoľníkov, baníkov – všeobecne likvidátorov a predovšetkým jadrových fyzikov niečo správne neurobilo.

Pokračovanie predchádzajúcej časti. Operátori nastupujúci na svoju smenu neboli informovaní o odložení testu. Postupovali podľa harmonogramu a výkon reaktora znižovali príliš rýchlo. Takto v reaktore bez vedomia jeho operátorov vznikal xenón 135, ktorý brzdil jadrovú reakciu. Tým ešte rýchlejšie klesol výkon reaktora. Test bolo bezpečné vykonať pri predpísaných 50 až 60 % výkonu. Keď výkon klesol už iba na 5% výkonu reaktora operátori vyťahujú regulačné tyče, aby sa príčina prudkého poklesu výkonu (ktorej operátori nerozumeli) okamžite čo najviac znížila. Aby reaktor neprotestoval, vypol sa automatický ochranný systém, ktorý pohyboval tyčami a reguloval štiepnu reakciu. Chybných rozhodnutí sa v tú chvíľu urobilo niekoľko. Bola taká doba, že prosto niekedy nútila improvizovať a teóriu v praxi zaviesť málinko odlišne. To si vyžaduje obísť niekoľko bezpečnostných predpisov. Operátori v daný čas netušili, čo sa s reaktorom deje. Riziko havárie bolo aj pri neakceptovaní predpisov tak malé, že nikto nepochyboval nad správnosťou krokov.

Výkon reaktora sa opatreniami podarilo zvýšil ešte len na 30% no napriek tomu sa operátori rozhodli test realizovať. O 1:05 sa zapínajú vodné pumpy a nariadilo sa pracovníkom ich sledovať, aby bolo možné zmerať čas, po ktorý sa turbína zotrvačnosťou po jej vypnutí bude ešte točiť (a poháňať tieto pumpy). Panely v riadiacom centre nepoukazovali na žiadne nebezpečenstvo. Reaktor práve vstupoval do svojho nestabilného stavu, ktorý už ďalej následne nebolo možné zvrátiť. Činitele, ktoré reaktor tlačili do vysokého výkonu a tie, ktoré ho chladili sa zdali byť v rovnováhe. Nestabilným však bol stav, kedy sily mohli kedykoľvek prevážiť. Zhodou náhod prevážila práve sila, ktorá vyvolala prehriatie (oproti tej, ktorá ho mohla uhasiť).

V čase 1:25 už nastalo meranie času nakoľko sa turbína točila len svojou zotrvačnosťou. Prietok vody sa pomaly spomaľoval. Stúpala teplota v reaktore. Tlak v jadre reaktora začal stúpať. Na tento fakt začala upozorňovať signalizácia. V tomto okamihu bolo o pár desiatok minút po čase, kedy bolo možné situáciu zregulovať. Operátori nevedeli, že štiepnu reakciu už nebude možné riadiť. Neutróny vystreľovali z jadier atómov a rozbíjali ďalšie atómy uránu a tie následne uvoľňovali stále viac neutrónov, ktoré neboli ničím tlmené. Uvoľňovalo sa stále viac energie a činitele sa znásobovali. Xenón 135 pri tejto teplote vyhorel a už ani ten štiepnu reakciu nespomaľoval. Prekvapeným operátorom ostával posledný krok a to spustenie regulačných tyčí na zachytávanie voľných neutrónov. Spustením tlačidla AZ5 sa uviedli do pohybu regulačné tyče, aby úplne zastavili štiepnu reakciu a odstavili reaktor.

Ďalšou nešťastnou zhodou náhod bola grafitová špička na konci každej regulačnej tyče. V okamihu, keď sa do reaktora začali vsúvať pribudol do aktívnej zóny grafit – ako moderátor. Naposledy dodal štiepnej reakcii rýchlosť a posledný impulz exponenciálneho nárastu výkonu reaktora. Teplota v reaktore za pár sekúnd vzrástla tak, že roztavila kanáliky a skrútila regulačné tyče, ktoré sa zasekli. V priebehu 7 sekúnd od stlačenia AZ5 vzrástol tlak v reaktore tisícnásobne až na 30 GW (3000% podľa percentuálneho označenia). Tlak pary vyrazil veko reaktora. Grafit v reaktore začal horieť. Teplota bola v istých miestach až 2000°C. Vplyvom vzduchu sa vytvorila prudko výbušná zmes. Nastala explózia, ktorá po okolí rozhodila silne rádioaktívny grafit. Reaktor bol odhalený. Z diery poškodenej budovy stúpal rádioaktívny dym. Spustil sa poplach. Privolaní hasiči nevedeli o vážnosti situácii a požiar hasili vodou. Voda sa pri takejto teplote mení na paru a opäť len prispela k menším výbuchom. Všetci hasiči dostali smrteľné dávky rádioaktivity a málo dní potom zomreli. V tesnom okolí bola radiácia 5,6 R za sekundu. Po minúte a pol bol každý vystavený smrteľnej dávke radiácie.

Obyvatelia mesta Pripjať, vzdialeného len 9 kilometrov od elektrárne, práve spali. Tí, čo nemohli spať a ponocovali vonku videli výbuch a počuli tlakovú vlnu. V tomto meste žilo 49,4 tisíc ľudí v priemernom veku 26 rokov. Veľa z nich pracovalo priamo v elektrárni. Na občasný požiar a vypúšťanie pary boli obyvatelia už zvyknutí. Mesto sa zobudilo do úplne bežnej soboty. Konali sa svadby a dokonca aj futbalový zápas na miestnom štadióne. Bol horúci deň. Na cestách bola voda a nejaká biela tekutina. V meste hliadkovali milicionári. Šírili sa nejasné informácie. Vážnosť situácie kompetentným vyrazil dych. Nechceli robiť náhle a zbytočne paniku vyvolávajúce rozhodnutia.

V sobotu večer boli 2 mŕtvi ľudia a 52 hospitalizovaných s jasnými príznakmi choroby z ožiarenia. Valerij Legasov (odborník na atómovú energiu) prichádza v ten večer a z helikoptéry hodnotí situáciu. Radiácia je neviditeľný zabiják. Reaktor stále horel a z diery stúpal rádioaktívny dym. Legasov okamžite nariaďuje evakuáciu mesta Pripjať a blízkeho okolia. Kompetentní nechceli šíriť paniku a báli sa vykonať evakuáciu. Prezident Gorbačov bol nedostupný a vojaci sa báli niečo také nariadiť bez jeho súhlasu a vzniku hystérie obyvateľstva. Len Legasov si v tej chvíli uvedomoval skutočné riziko a že je evakuácia skutočne maximálne nevyhnutná. Radiáciu bolo potrebné čo najskôr zastaviť. Bolo potrebné obetovať ľudské životy likvidátorov.

Evakuácia bola vyhlásená 36 hodín po výbuchu v nedeľu o 14:00. Radiácia v meste bola 1 R za hodinu. Všetci obyvatelia odchádzali s vedomím, že idú preventívne len na 3 dni preč. Netušili, že sa späť už nikdy nevrátia.

Ako okamžité riešenie zastavenia úniku radiácie (bez dlhého zvažovania) bolo vykonané zasypanie reaktora. Helikoptéry zhadzovali na reaktor piesok, íl a dolomit (dusiaci plamene), karbit boričitý (pohlcujúci neutróny) a olovo (pohlcuje teplo a žiarenie). Olovo sa vysokou teplotou roztavilo a zaplnilo medzery. Časť sa vyparila do ovzdušia. Tento postup vyplnil dieru reaktora a hermeticky ho uzavrel. Palivo vo vnútri reaktora stále horelo a teplota vo vnútri stúpala. Roztavený grafit bol ako láva. Tá deformovala podlahu reaktora a palivo klesalo. Pod reaktorom boli potrubia a voda. Pri styku s vodou mohla vzniknúť ďalšia veľká explózia. Voda spod reaktora bola okamžite odčerpaná.  Hrozil však aj stret s podzemnou vodou. Boli privolaní baníci. Mali vykopať tunel k miestu pod reaktorom. Tam vyhĺbiť priestor, kde sa potom umiestni chladiaci mechanizmus. Nakoniec sa do tohto priestora natlakoval tekutý dusík. Čata baníkov musela postupovať veľmi rýchlo. Pracovala 24 hodín. Ako sa blížili pod reaktor radiácia stúpala. Baníci boli prvými hrdinami, ktorí pomohli zabrániť mohutnému druhému výbuchu. Rádioaktívne palivo si mohlo prepáliť cestu až k podzemnej vode. Podľa Legasových výpočtov priamo na mieste mohlo dôjsť k najhoršiemu výbuchu. Tlaková vlna by zničila všetko živé do vzdialenosti niekoľkých stoviek kilometrov. Východná Európa by sa stala neobývateľnou. Bolo by nutné presídliť desiatky miliónov ľudí.

Posledná zhoda náhod sa našťastie nestala. Následky černobyľskej katastrofy sú aj napriek tomu hrozivé. Rádioaktívny mrak sa vplyvom požiaru dostal do výšky niekoľkých kilometrov a postupne kontaminoval celú Európu. Duch Černobyľu pozostáva podľa odhadov z 9000 až 475 000 ľudských duší. Je ťažké vypočítať presný počet obetí. Jednotlivé štúdie používajú rôzne vstupné odhady, založené na odlišných metódach a vychádzajú z rozdielnych predpokladov. Podľa oficiálnych údajov zomrelo viac než 25 000 ľudí na následky silného ožiarenia. Mnohí ďalší trpia chronickými zdravotnými problémami.

Dočasný sarkofág z betónu a ocele pochoval masu dolomitu a bóru, spadnutý vrtuľník, a stále reagujúce jadrové palivo – ešte stále horúce. Nedávno bolo 20 výročie od katastrofy. Konštrukcia stráca svoju životnosť, vznikajú trhliny a je potrebné ju nahradiť. Duch Černobyľu je neustále okolo reaktora. Každým mesiacom je jeho silueta o niečo málinko desivejšia.

Nový sarkofág mal byť hotový do roku 2007. Všetko brzdia náklady na výstavbu. Na niečo tak dôležité sa však peniaze nájsť musia. Nový sarkofág postaví francúzske konzorcium Novarka za 432 mil Eur. Ochranný oceľový plášť sa vybuduje mimo reaktor a následne prekryje ten existujúci. Duch Černobyľu stratí svoje kontúry na sto rokov. Čas na riešenie vážneho problému prenechávame pre ďalšie generácie. Do tej doby nás bude zamestnávať Fukušima.

Prečítajte si tiež:

Share: