Podnet k napísaniu tohto článku vznikol z bezprostredných pocitov diváckej účasti na predstavení Mária Antoinetta. Nesporne má muzikál nadčasovú tému. Ja som sa tej pravej dotkol len okrajovo. Ožila vo mne spomienka na niekoho impulzívne konajúceho. Na niekoho, kto neviem do akej miery svoj osud nasmeroval od krajšieho života. Pretože konal impulzívne, nepremyslene a neuvedomujúci si chyby za ktoré nesie zodpovednosť.

Na tento článok by sa dosť hodil hudobný podmaz. Nemôžem si pomôcť, ale hodil by sa tu klavír. Píšem článok o hip hope – príbehu z ulice, o muzikálovej story – ale nie je to recenzia. Každému čítajúcemu by som doprial klavírny úvod k tomuto muzikálu, tak trochu v mojej improvizácii. Ten má príčinu považovať hip hop za umenie a napísať tento článok.

Slovo muzikál patrí na dosky divadla. Môže osloviť akéhokoľvek diváka a prilákať ľudí za kultúrou do divadla, pretože len divadlo je jediná vážna vec, a všetko ostatné je len divadlo. Herecké výkony sprevádzané hudbou, pesničkami a tancom vo veľkých výpravných muzikáloch na široké témy mapujúce životy postáv a dejové línie až po ich smrť. Prečo teda hlavné postavy v tých najslávnejších muzikáloch umierajú?