Nádej tvárou v tvár kríze
Zapnete správy: vojna, kríza, kolaps. Otvoríte sociálne siete: hnev, strach, záhuba. Máte ten pocit, že svet sa rúti smerom dole? Nie ste sami. Ale čo ak je tento pocit len ilúzia? Čo ak náš mozog a médiá hrajú proti nám rafinovanú hru? Pozrime sa na fakty, ktoré vám nikto neukáže v správach – a na tichý pokrok, ktorý mení svet každý deň.
Lepšie už bolo? Prečo sa svet nerúti do záhuby (aj keď to tak každý deň vyzerá)
„Svet sa rúti do záhuby,“ prečítal som si dnes v exkluzívnej spovedi Joža Ráža. Legendárny spevák je skeptický, hovorí, že „lepšie už bolo,“ ale dodáva, že žije pre zázrak.
Je ľahké tomu podľahnúť. Vlastne som sa pri tej myšlienke pristihol presne v tej chvíli, ako som to čítal. A hneď som si uvedomil: Presne takto som vnímal svet aj ja – predtým, než som si prečítal jednu knihu.
Akoby Jožo Ráž nečítal Faktomluvu (v origináli Factfulness) od Hansa Roslinga.
Kúpil som si ju ešte v októbri 2018, možno len zo zvedavosti, ale zanechala vo mne niečo trvalé. Najväčší „waw“ efekt prišiel hneď na začiatku — ten dotazník. Myslel som si, že mám prehľad, že svet poznám. Mýlil som sa. Moje odpovede boli štatisticky horšie, než keby si tipol šimpanz. To zabolelo. Ale donútilo ma to čítať ďalej.
Keď o necelé dva roky prišiel Covid, všade bola panika, izolácia a strach. Ale ja som, na vlastné prekvapenie, necítil tú definitívnu tragédiu. Vďaka Roslingovi som mal v hlave nový rámec. Nie pesimizmus, ale „possibilizmus“. Nie slepý optimizmus, ale schopnosť vidieť možnosti aj v chaose.
Tento článok nie je o maľovaní sveta na ružovo alebo ignorovaní vážnych hrozieb. Je o mojej ceste od pocitu, že „lepšie už bolo“, k pochopeniu, že svet je zložitejší – a často lepší – než sa zdá. Je o tom, že na to, aby ma niekto presvedčil o záhube, potrebuje fakty, nie pocity. A fakty, ktoré nám ukazuje Rosling, rozprávajú úplne iný príbeh.
Prečo sme takí pesimistickí?
Rosling vo svojej knihe identifikoval niekoľko vrodených „inštinktov“, ktoré dramaticky skresľujú náš pohľad na svet. Dva z nich sú pre náš pocit „záhuby“ kľúčové.
1. Inštinkt negativity (The Negativity Instinct) Náš mozog je evolučne nastavený tak, aby venoval neprimerane veľkú pozornosť hrozbám. Pre prežitie v savane bolo dôležitejšie spozorovať jedného predátora ako obdivovať sto krásnych kvetov.
Médiá tento inštinkt dokonale využívajú. Zlá správa je dramatická, okamžitá a púta pozornosť (a kliknutia). Dobrá správa je často pomalá, postupná a nudná.
Zamyslite sa: Kedy ste naposledy videli v hlavných správach titulok: „Počet ľudí žijúcich v extrémnej chudobe sa za posledný rok opäť znížil o niekoľko miliónov“? Nikdy. A predsa sa to deje. Každý deň. Alebo aby sme mali konkrétny slovenský príklad: Kedy ste naposledy videli v Markíze titulok: „Na Slovensku klesol počet áut bez airbagov o 90 %“? Nikdy. Ale titulok „Šokujúca nehoda na D1“ uvidíte každý týždeň.
Rosling píše: „Očakávajte zlé správy.“ Neznamená to, že svet sa zhoršuje. Znamená to len, že zlé veci sa stále dejú, ale popri nich sa deje exponenciálne viac dobrých, o ktorých nepočujeme.
2. Inštinkt strachu (The Fear Instinct) Naša pozornosť sa prirodzene upiera na veci, ktoré nás desia: terorizmus, prírodné katastrofy, pandémie. Keď sa na tieto udalosti zameriame, náš mozog preceňuje ich reálny dopad. Zatiaľ čo sa bojíme relatívne zriedkavých, no dramatických hrozieb, ignorujeme tichý pokrok.
Spomeňme si na globálnu paniku okolo COVID-19. Médiá boli plné počtov obetí a varovaní 24 hodín denne. Bol to reálny strach. Ale kedy ste naposledy videli rovnako intenzívne spravodajstvo o tom, že úmrtnosť na kardiovaskulárne choroby na Slovensku vďaka prevencii a lepšej liečbe ticho, no konzistentne klesá už roky? Tento pomalý úspech sa do správ nedostane.
A práve v tom tichom pokroku sa skrýva skutočný príbeh našej doby.
Najväčší mýtus: „My“ a „Oni“
Roslingova najväčšia lekcia sa týka Inštinktu medzery (The Gap Instinct). Väčšina z nás má v hlave zakódovaný obraz sveta rozdeleného na dve časti:
- Bohatý, rozvinutý „Západ“ (my).
- Chudobný, zaostalý „Tretí svet“ (oni).
Tento obraz je však desiatky rokov zastaraný. Áno, stále existuje extrémna chudoba. A áno, stále existujú extrémne bohatí ľudia. Ale predstava priepasti medzi týmito dvoma pólmi je mýtus.
Rosling rozdelil svet nie na dva tábory, ale na štyri úrovne príjmov (podľa denného príjmu):
- Úroveň 1 (asi 1 miliarda ľudí): Extrémna chudoba. Chodíte bosí po vodu, varíte na otvorenom ohni. Každá choroba je smrteľná hrozba.
- Úroveň 2 (asi 3 miliardy ľudí): Už máte bicykel (môžete zájsť ďalej za prácou), plynový varič, žiarovku na učenie pre deti. Život je stále ťažký, ale stabilnejší.
- Úroveň 3 (asi 2 miliardy ľudí): Máte motorku, prístup k tečúcej vode v dome, chladničku. Deti chodia do školy a môžete si dovoliť aj malú dovolenku.
- Úroveň 4 (asi 1 miliarda ľudí): Sem patríme my na Slovensku. Áno, čítate správne. Aj keď sa radi porovnávame s Nemeckom či Švajčiarskom a cítime sa „chudobní“, z globálneho hľadiska patrí drvivá väčšina Slovákov do najbohatšej miliardy ľudí na planéte. Máme autá (často viac ako jedno), teplú vodu, prístup k zdravotnej starostlivosti (aj keď na ňu nadávame), viac ako 12 rokov vzdelania a lietame na dovolenky, o ktorých naši starí rodičia ani nesnívali.
Kam sa podel ten „Tretí svet“?
A teraz prichádza pointa: Drtivá väčšina ľudstva (až 5 miliárd ľudí!) dnes žije na úrovniach 2 a 3. Nachádzajú sa v strede. To, čo sme volali „rozvojový svet“, sa za posledných 40 rokov neuveriteľne posunulo vpred. Stredná trieda nie je len západný fenomén; je to globálny fenomén.
Toto nie je názor. Toto je fakt, ktorý vyvracia základný kameň nášho pesimizmu.
Tiché víťazstvá, ktoré menia svet
Keď pochopíme, že väčšina sveta sa má lepšie, môžeme sa pozrieť na ďalšie dáta, ktoré nám pesimisti zabúdajú spomenúť:
- Extrémna chudoba: Za 20 rokov klesla o polovicu. V roku 1800 v nej žilo 85 % sveta, dnes je to menej ako 10 %.
- Detská úmrtnosť: Obrovský skok. Za 60 rokov sme klesli z takmer 20 % na menej ako 4 %. Zachránili sme tým stovky miliónov detských životov.
- Gramotnosť: Svet sa učí čítať. Dnes vie čítať a písať 86 % dospelých, zatiaľ čo v roku 1970 to bola ledva polovica (53 %).
- Vzdelanie dievčat: Zásadná zmena. Priemerná dĺžka školskej dochádzky pre dievčatá v rozvojových krajinách stúpla z menej ako 2 rokov na 9 rokov.
- Elektrina: Už nie je luxusom. Prístup k nej má takmer 9 z 10 ľudí na svete (88 %).
- Ochrana prírody: Aj tu sú víťazstvá. Kým bojujeme s klímou, podarilo sa nám zachrániť druhy ako tiger či panda. A ozónová diera sa vďaka globálnej spolupráci úspešne zaceľuje.
A čo my na Slovensku? Náš vlastný tichý pokrok
Tieto globálne dáta sú fajn, ale čo my? Často počúvame, ako „za socializmu bolo lepšie“. Je to pochopiteľná nostalgia, ale fakty hovoria dramaticky iný príbeh. Pozrime sa na zmenu od roku 1989:
- Priemerná dĺžka života: Na Slovensku stúpla z približne 71 rokov (1989) na takmer 77 rokov (dnes). Za jednu generáciu sme získali 6 rokov života navyše.
- Kvalita života: Pamätáte si na čakanie v poradovníku na auto Škoda 120? Na jeden druh jogurtu v obchode? Na nemožnosť cestovať? Dnes je sloboda voľby, prístup k informáciám (internet) a možnosť cestovať kamkoľvek na svete absolútnou samozrejmosťou. Náš životný štandard je, napriek všetkým problémom, objektívne najvyšší v celej histórii Slovenska.
- Detská úmrtnosť: Od roku 1990 klesla na Slovensku o viac ako 60 %. Zachránili sme tisíce detských životov vďaka lepšej starostlivosti.
- Vzdelanie: Počet ľudí s vysokoškolským vzdelaním sa od revolúcie viac ako zdvojnásobil, čo otvára dvere generácii, o ktorej sa tej predošlej ani nesnívalo.
Nič z tohto neznamená, že problémy neexistujú. Klimatická kríza je reálna. Vojny sú tragické. A naše zdravotníctvo či školstvo potrebujú reformy. Ale tieto fakty dokazujú jednu zásadnú vec: Pokrok je možný a deje sa. Aj u nás doma.
Buďme „possibilisti“, nie optimisti
Hans Rosling sa neoznačoval za optimistu. Optimista podľa neho pasívne verí, že všetko dobre dopadne. On sa nazýval „possibilista“.
Possibilista je niekto, kto sa nepozerá na svet ani cez ružové, ani cez čierne okuliare. Pozerá sa naň cez priezor faktov. Vidí obrovské problémy, ale zároveň vidí aj obrovský pokrok, ktorý sme už dosiahli. A z toho poznania čerpá energiu.
Ak sme dokázali znížiť extrémnu chudobu o polovicu, dokážeme to znova. Ak sme dokázali dostať očkovanie k miliardám ľudí, dokážeme riešiť aj ďalšie zdravotné krízy. Ak sme dokázali spojiť sily pri záchrane ozónovej vrstvy, dokážeme (a musíme) to isté urobiť aj pri klíme.
Nádej nie je pocit, je to rozhodnutie
Svet sa nerúti do záhuby. Je to komplikované, chaotické a často desivé miesto, ktoré je však zároveň lepšie, ako kedykoľvek predtým.
Pocit, že „lepšie už bolo“, je len klam spôsobený mediálnou diétou a našimi vlastnými psychologickými pascami. Keď sa vyzbrojíme faktami, tento pocit zmizne a nahradí ho niečo oveľa silnejšie: nádej.
Táto nádej nie je pasívne dúfanie v zázrak. Je to aktívne rozhodnutie vidieť realitu takú, aká je. Je to motor, ktorý nás poháňa k tomu, aby sme sa učili, rástli a pracovali na riešeniach.
Prestaňme sa teda utápať v tom, čo je zlé, a začnime si všímať, čo všetko sa potichu zlepšuje. Poďme sa na svet pozerať s Mocou faktov. Je to triezve, je to oslobodzujúce a úprimne, je to squellé.
pridať komentár