Strach z príkladu a koniec autoritárskej ilúzie
Vojna na Ukrajine už dávno nie je len o hraniciach či geopolitike. Je to súboj dvoch úplne odlišných svetov – slobodného, demokratického a otvoreného, proti autoritárskemu, založenému na strachu a moci. Tento článok odhaľuje, prečo sa Kremeľ tak veľmi bojí ukrajinskej nezávislosti, prečo Rusko nedokáže ponúknuť lepšiu alternatívu a prečo je úspešná Ukrajina pre Putinov režim tou najväčšou hrozbou. Napísal som ho preto, že ma zaujal dramatický obrat v postoji Donalda Trumpa – od výziev na územné ústupky až po otvorenú podporu úplného víťazstva Kyjeva – a chcem ukázať, čo tento posun prezrádza o skutočnej podstate a zmysle tohto konfliktu.
Ešte donedávna to vyzeralo tak, že aj na Západe prevláda únava z vojny a snaha nájsť akékoľvek riešenie, ktoré by ju ukončilo – aj keby to znamenalo ústupky Ukrajiny. Jedným z hlasov, ktorý tento postoj reprezentoval najviditeľnejšie, bol Donald Trump. Americký prezident hovoril otvorene o tom, že Kyjev by mal „prijať realitu“ a uzavrieť mier prostredníctvom kompromisu. Jeho predstava bola pomerne jasná: Ukrajina by sa mala vzdať Krymu a Donbasu, výmenou za čo by Rusko vrátilo zvyšok okupovaných území, ako sú časti Záporožskej či Chersonskej oblasti. V jeho rétorike išlo o pragmatický „mier za každú cenu“.
Lenže dnes, po niekoľkých mesiacoch a po stretnutí s ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským na okraji Valného zhromaždenia OSN, počúvame z Trumpových úst niečo úplne iné. Na svojej sociálnej sieti Truth Social prekvapivo napísal, že Ukrajina by s podporou Európskej únie a NATO mohla dobyť späť všetky územia, ktoré stratila v dôsledku ruskej invázie – vrátane Krymu – a možno by mohla zájsť ešte ďalej.
Tento obrat je pozoruhodný nielen preto, že ide o zásadnú zmenu názoru jedného z najvplyvnejších politikov sveta, ale aj preto, že odzrkadľuje širší posun v medzinárodnom uvažovaní. Myšlienka, že „mier sa dosiahne kompromisom“, ustupuje pochopeniu, že trvalý mier môže vzniknúť iba vtedy, keď sa agresia potrestá a suverenita obnoví v plnom rozsahu. Inými slovami – že ak Rusko poruší medzinárodné právo silou, odpoveďou nemôže byť odmena územím, ale návrat spravodlivosti.
Trumpov názorový posun je dôležitý aj z ďalšieho dôvodu: ukazuje, ako sa mení vnímanie samotnej podstaty vojny. Čoraz viac západných lídrov si uvedomuje, že v tomto konflikte nejde len o hranice či geopolitiku, ale o niečo oveľa hlbšie – o princíp, že žiadna krajina nemá právo diktovať susedom ich budúcnosť. A ak by svet tento princíp nebránil, stal by sa nebezpečným precedensom pre každého ďalšieho agresora.
Prečo Rusko „nemôže“ prestať viesť vojnu
Keď Kremeľ vyhlási, že mu „neostáva nič iné“, len pokračovať vo vojne proti Ukrajine, znie to ako cynický vtip. Najväčšia krajina sveta – rozlohou, armádou aj jadrovým arzenálom – sa vraj cíti životne ohrozená menším susedom, ktorého sama napadla. Ak by situácia nebola tragická, bola by absurdná. Ruská propaganda sa však týmto spôsobom snaží prekrútiť realitu: z agresora urobiť obeť a zo zločinu obranu.
Demokracia ako hrozba – nie vojenská, ale existenčná
Pravda je úplne inde. Ukrajina neohrozuje Rusko tankami, raketami ani vojenskou silou. Ohrozuje ho svojou vôľou byť slobodná, demokratická a súčasťou západného sveta. To, čo je pre Ukrajincov prirodzenou túžbou po dôstojnom živote, je pre autoritársky režim v Moskve smrteľnou hrozbou.
Ak by sa totiž Ukrajine podarilo vybudovať fungujúcu demokraciu, právny štát a prosperujúcu ekonomiku, stal by sa z nej nebezpečný príklad – nebezpečný nie vojensky, ale ideologicky. Ruskí občania by sa začali pýtať: „Prečo sa naši susedia, ktorí boli kedysi takí ako my, teraz majú lepšie? Prečo oni žijú slobodne a my nie?“ A práve to je scenár, ktorého sa Kremeľ bojí najviac.
Putin to napokon nepriamo priznal, keď vyhlásil, že Ukrajina sa „nesmie stať antiruskom“. V preklade to znamená: nesmie dokázať, že existuje lepšia cesta ako tá, ktorú ponúka Kremeľ.
Prečo sa Rusko „nezlepší“
Logická otázka znie: ak Kremeľ vie, že demokracia je atraktívnejšia, prečo sa jednoducho nezlepší a neponúkne lepšiu alternatívu? Odpoveď je jednoduchá a zároveň tragická – pretože by tým sám seba zničil.
Autoritársky režim je postavený na strachu, kontrole a lojalite elít, nie na dôvere občanov. Ak by umožnil slobodné voľby, nezávislé médiá a otvorenú spoločnosť, riskoval by, že stratí moc. Mocenský aparát, ktorý žije z korupcie a potláčania opozície, by v prostredí skutočnej demokracie neprežil.
Okrem toho autoritárske režimy legitimizujú svoju existenciu nie tým, že prinášajú výsledky, ale tým, že udržiavajú kontrolu. Ich cieľom nie je blahobyt ľudí – cieľom je prežitie režimu. Aby to dokázali, potrebujú nepriateľa, na ktorého môžu zvaliť všetky zlyhania. A keď sa krajina ocitne v kríze, Kremeľ môže vždy ukázať prstom na „západných nepriateľov“ či „neposlušnú Ukrajinu“.
Strata Ukrajiny je dôsledok vlastného zlyhania
To, že Putin „stráca Ukrajinu“, nie je výsledkom nejakého západného sprisahania ani znižujúceho sa počtu proruských občanov. Je to dôsledok toho, že Rusko jednoducho neponúka lepšiu alternatívu. Ukrajinci nevolia Západ preto, že by boli zmanipulovaní – volia ho preto, že tam vidia väčšiu slobodu, spravodlivosť, dôstojnosť a príležitosti.
Kremeľ si rád myslí, že má Ukrajinu „prirodzene“ vo svojom vplyvovom priestore. No vplyv nemožno udržať silou navždy – obzvlášť vtedy, keď ponúkaš len minulosť, nostalgiu a imperiálne sny, zatiaľ čo druhá strana ponúka budúcnosť.
Strach zo zrkadla
V konečnom dôsledku nejde o Ukrajinu samotnú. Ide o to, že úspešná Ukrajina by bola zrkadlom, v ktorom by sa odrazila skutočná tvár putinovského systému – skorumpovaného, represívneho a neefektívneho. A pohľad do tohto zrkadla by mohol v Rusku vyvolať otázky, na ktoré Kremeľ nedokáže odpovedať.
Preto mu „neostáva nič iné“, ako pokračovať vo vojne. Nie preto, že by Ukrajina predstavovala existenčné riziko pre ruský štát – ale preto, že predstavuje existenčné riziko pre ruský režim. A práve to je dôvod, prečo sa Moskva tejto vojny nevzdá: pretože prehrávanie v Kyjeve by mohlo znamenať začiatok konca moci v Kremli.
pridať komentár