Tak leť!
Každý večer pred spaním chodievala Nia k oknu vo svojej izbičke a opatrne posúvala jednu malú drevenú figúrku vtáčika po polici o pár centimetrov ďalej. Otec si to všimol.
„Nia, prečo každý deň posúvaš toho vtáčika?“ spýtal sa jemne.
Dievčatko sa na chvíľu zahľadelo na drobný rezbársky kúsok. „Keď bol dedko u nás,“ začala ticho, „každý večer pred spaním mi dal pusu na čelo a posunul vtáčika o kúsok ďalej. Keď som sa ho raz spýtala, prečo to robí, tak mi povedal: „Aby nezabudol, že aj drevo má dušu, keď v neho niekto verí. Ak veríš, že môže lietať, tak lieta. A ak veríš sebe, môžeš aj ty.“
„Teraz… teraz ho posúvam ja,“ šepkala Nia, „aby dedko vedel, že stále verím, že môžeme lietať.“
Otec si sadol k nej a mlčky ju objal.
Na druhý večer, skôr než Nia pristúpila k poličke, figúrka vtáčika už bola posunutá o ten malý kúsok dopredu a vedľa nej stála drobná papierová nálepka v tvare obláčika.
Nia sa prekvapene rozhliadla: „Kto to urobil?“
Z kúta sa ozval tichý hlas starej mamy: „Možno vietor… alebo len niekto, kto nechce, aby si prestala veriť, že aj obyčajný vtáčik môže lietať.“
Nia sa pousmiala a ešte chvíľu sa pohrávala s myšlienkou, že to možno naozaj urobil dedko. Na druhý deň položila k vtáčikovi aj ona drobnosť — malé pierko, ktoré našla cestou zo školy. Páčilo sa jej, ako to spolu vyzerá. Odvtedy tam občas niečo priložila — kamienok, lístok, papierové srdiečko. Niekedy pribudlo niečo nové, aj keď tam sama nič nedala. Netušila, že to bola babka alebo rodičia, ktorí k tomu tichému miestu spomienok pridávali drobnosti potajme. A Nia si tak mohla ďalej myslieť, že to dedko posiela znamenia, že lieta — a že na nich nezabudol.
Jedného dňa sa Nia spýtala mamky: „Myslíš, že dedko to vidí?“
Mamka sa pousmiala a na chvíľu sa zadívala na poličku, kde stál vtáčik obklopený drobnými vecami, ktoré tam Nia nazbierala. „Určite áno,“ povedala ticho. „A myslím, že sa veľmi teší. Chcel, aby si naňho nezabudla, ale ešte viac chcel, aby si bola odvážna — ako niekto, kto verí, že môže lietať.“
Nia prikývla, no neodpovedala. Len sa ešte raz pozrela na vtáčika a usmiala sa. Zdalo sa jej, že na okamih zacítila teplo, akoby ju niekto pohladil po čele. Zavrela oči a pošepkala:
„Letíme ďalej, dedko.“
Niekedy láska neodchádza — len zmení krídla, na ktorých sa k nám vracia. A niekedy stačí jediný malý pohyb, aby sme cítili, že ešte stále letí s nami. A možno práve vtedy pochopíme, čo nám chcel odkázať — že lietať neznamená mať krídla, ale veriť, že ich máme.
pridať komentár