Kam sa podela sebareflexia? Prečo je tvrdohlavosť horšia než priznanie chyby
Keď minister kontumačne prehrá súd a obviní systém, že ho nehľadal „správne“, a splnomocnenec po vedeckom vyvrátení označí akademikov za „mafiu“, vidíme niečo viac než politické škandály. Vidíme fundamentálny problém modernej spoločnosti: neschopnosť sebareflexie. Táto obrana vlastného ega za každú cenu nie je len problémom politikov – je to past, do ktorej padáme všetci. V práci, vo vzťahoch, v každodenných rozhodnutiach. Článok sa nepýta, kto má v konkrétnych prípadoch pravdu. Pýta sa niečo dôležitejšie: Prečo sme tak beznádejne zlí v priznaní si chyby? A čo nás to stojí?
Čo má spoločné minister, ktorý kontumačne prehrá súd, lebo si nečíta úradnú poštu, a splnomocnenec, ktorý vedcov zo SAV obviní z mafiánskych praktík?
Na prvý pohľad možno nič. No keď sa pozriete bližšie, uvidíte ten istý ľudský reflex: radšej útok než sebareflexia.
A práve tento reflex – táto obrana vlastného ega za každú cenu – je niečo, o čom chcem dnes hovoriť. Sledujeme to v priamom prenose: minister vnútra po prehranom súde nevyhlási, že zlyhal jeho tím alebo že si neustriehol povinnosti, ale že súd ho mal hľadať „aj inak“. Splnomocnenec, ktorého tvrdenia vyvráti najvyššia vedecká inštitúcia, nepovie „ďakujem za dáta, pozriem sa na to,“ ale zaútočí na ich kredibilitu.
Nechcem teraz riešiť politický kontext. Chcem upriamiť pozornosť na to, ako sa tento vzorec správania týka každého z nás.
Pasca „státia si za slovom“
V našej spoločnosti sa často považuje za prejav sily, keď niekto povie: „Stojím si za svojím slovom.“ Je to vnímané ako znak zásadovosti a pevného charakteru. A áno, je dôležité mať hodnoty.
Problém nastáva, keď sa „státie si za slovom“ zmení na obyčajnú tvrdohlavosť. Keď sa odmietame pozrieť na fakty, ktoré sú v rozpore s naším presvedčením.
Keď vás fakty (či už vo forme súdneho rozhodnutia alebo vedeckej analýzy) dobehnú, máte dve možnosti:
- Sebareflexia: Zastaviť sa a pripustiť: „Hmm, možno som sa mýlil. Možno som niečo prehliadol. Možno som urobil chybu.“
- Defenzíva: Zdvojnásobiť svoju pôvodnú pozíciu. Zaútočiť na proces („Súd pochybil!“) alebo na posla („SAV je mafia!“).
Vidíme tu obranu ega namiesto hľadania pravdy. Je to správanie, ktoré hovorí: „Moje presvedčenie je dôležitejšie ako realita.“
Vidíme len to, čo chceme vidieť
Toto je učebnicový príklad toho, čomu psychológovia hovoria selektívne vnímanie (confirmation bias) – vyberáme si len tie „fakty“, ktoré potvrdzujú to, čomu už veríme. Pritom realita nás nezaujíma – zaujíma nás, že máme pravdu..
Je to ako keď si kúpite nové auto konkrétnej značky a zrazu ho vidíte všade na cestách. Tie autá sa nerozmnožili – len váš mozog si na ne naladil „filter“. Presne toto sa deje s našimi presvedčeniami: aktívne vyhľadávame potvrdenia, nie výzvy.
Ak niekto odmietne analýzu Slovenskej akadémie vied a verí radšej svojej „analýze analýzy“, nejde o kritické myslenie. Ide o selektívne vnímanie.
Čo je skutočné kritické myslenie?
Skutočné kritické myslenie sa začína pri nás samých. Je to aktívna schopnosť a ochota opýtať sa samého seba:
- „Čo ak sa mýlim?“
- „Čo by ma presvedčilo o opaku?“ – a pozor, ak je vaša odpoveď ‚nič‘, potom už nepracujete s presvedčením, ale s vierou.
- „Som ochotný zmeniť názor, ak mi niekto ukáže presvedčivejšie dáta?“
Skúste si to prakticky: Keď si najbližšie prečítate článok, ktorý presne potvrdzuje to, čo si myslíte (a máte z neho ten príjemný pocit „vidíš, mal som pravdu!“), zastavte sa. Aktívne sa sami seba opýtajte: Hľadal som aj opačné stanovisko? Kto by s týmto nesúhlasil a prečo by to robil? Čo je najsilnejší argument druhej strany?
Politici sú len zrkadlo
Možno si teraz myslíte: „Áno, títo politici, hrozné. Ale ja predsa taký nie som.“ A presne tu je tá pasca. Každý z nás má túto slepú škvrnu.
V práci, v partnerských vzťahoch, vo výchove detí. Kedykoľvek nám niekto povie niečo, čo nechceme počuť – že sme v projekte niečo prehliadli, alebo že sme sa zachovali sebecky – náš prvý inštinkt je často obrana, nie zvedavosť.
A to je v priamom rozpore s tým, o čo by sme sa mali snažiť, ak chceme rásť. Veď celý proces získavania vedomostí, neustáleho učenia sa a skutočná snaha o dosahovanie našich cieľov stoja a padajú práve na ochote priznať si chybu. Bez sebareflexie sa jednoducho nedá napredovať.
Malá domáca úloha
Všetci robíme chyby. Každý deň. Povieme niečo, čo sme si neoverili, urobíme zlé rozhodnutie, niečo prehliadneme. To je ľudské.
Rozdiel medzi zrelým a nezrelým človekom nie je v tom, či robí chyby, ale v tom, ako na ne reaguje. Priznať si chybu nie je slabosť. Je to najväčší prejav sily a základný kameň akéhokoľvek učenia.
Dám vám na záver jednu malú, ale extrémne ťažkú „domácu úlohu“.
Skúste sa dnes večer opýtať niekoho blízkeho – partnera, partnerky, dobrého priateľa: „V čom si myslíš, že sa mýlim?“ Alebo: „Je niečo, čo robím a ubližuje ti to, aj keď si to neuvedomujem?“
A potom – a to je tá najťažšia časť – len počúvajte.
Bez vysvetľovania, bez obhajoby, bez „áno, ale…“. Len počúvajte. Uvidíte, aký obranný reflex sa vo vás okamžite spustí. A presne preto je táto prax taká potrebná.
pridať komentár