Hudba je univerzálna reč ľudstva. Je lepší radca než človek v životných situáciách. Ty sám nájdeš cestu v sebe – len s melódiou to ide ľahšie. Iste ste počuli už o tom, že hudba je liekom na trápenie duše (Quintus Flaccus Horatius). Hudbu treba precítiť, až vtedy zistíte jej zmysel. Hudba je všetko. Je vo vzduchu, v snoch v prebudených citoch. Ten kto hrá na hudobnom nástroji, nemôže byť zlým človekom.

Dnešný článok som sa rozhodol písať o tom ako hrám. Ak sa tešíte na návod ako hrať na nervy, tak smola. Reč bude o zvuku, ktorý vzniká chvením strún rozkmitaných úderom drevených kladiviek. Opisujem niekoľko detailov, ktoré ovplyvňujú celkový dojem z hrania na klavír. Doplnil som ho vlastným názorom a mojej predstavy hrania.

Konečne som sa odhodlal niečo napísať o životnom štýle do ktorého som sa vrátil. Je to ako niekoľko centrimetrová nitka, ktorej milimetrové konce sa spojili. Píšem o tom, že nehrám na povel. Ešte stále mám najradšej také variácie v skladbe, ktoré smerujú z jedného konca klaviatúry na druhý. Predĺžujem si trvanie skladby už len samotným presunom na inú tóninu. A to všetko platí pre džez. Je z toho celého riadny chaozz.