Osobný tieň

Teroristické útoky, prírodné katastrofy, rakovina, smrtiaca chrípka, finančné krachy, absencia hodnôt, strata identity, kríza vzťahov – to je len niekoľko možných ohrození pre človeka v treťom tisícročí. Strach nám zväzuje ruky, hendikepuje nás, brzdí naše aktivity a bráni pokojnému prežívaniu. Tlak na psychiku sa zvyšuje s klesaním vekovej hranice. Nestanú sa z nás individuá bez emócii a radosti zo života?

Lebo prach si a na prach sa obrátiš! (Genezis 3,16-19)

Informácie a správy, aby sa bál. Duša – podvedomie – začne videné skutočnosti pohlcovať do svojho obmedzeného priestoru. Podvedomie vynáša strach ktorý sa už doň nezmestí – aby človek trpel. Sme tak ďaleko, že vieme o niečo viac vidieť do budúcnosti. Cítiť negatívnu budúcnosť je tretie tisícročie – a bolo to také vysnívané. Svet pretechnizovaný, preľudnený či skazený. „Každá myšlienka sa dá zhmotniť, každý nápad uskutočniť“. Ten náš vysnívaný zajtrajšok – ktorý nemá hraníc – nás tak vážne a toľkými spôsobmi desí.

Bojíme sa opaľovať sa, pretože sa hovorí o rakovine kože. Bojíme sa jesť mäso, kvôli chorobe šialených kráv. Bojíme sa ísť na dovolenku, aby naše lietadlo neuniesli teroristi. Bojíme sa prechádzať po ulici, aby nám neublížil akýsi šialenec. Bojíme sa búrky, pretože z nej prídu povodne. Bojíme sa, že sa zem zatrasie. Bojíme sa vplyvov politiky, pretože rozhodnutia prinesú drahšie potraviny. Bojíme sa dýchať, pretože vonku zúri chrípka. Bojíme sa, pretože takto tu nechceme žiť. Tu sme doma – doma sa bojíme? Bojíme sa samých seba? Oči nechcú vidieť tých, čo to už majú za sebou. Radšej neprežiť tragédiu ako ju prežiť – alebo sa z ňou vyrovnávať? Čo nám to spravili a prečo? Ľudia proti ľuďom.

Strach z budúcnosti je dnes obrovské zaťažujúce bremeno. Strach, ktorý prichádza nevedno odkiaľ. Môžem byť na dne kedykoľvek. Nedá sa to ovládať. Podraz vlastného tela. Strach o naše deti, ako oni budú žiť a mať vlastné deti. Strach o ich svet – ako si ho sami ničíme.

Média v najsledovanejších správach rozrušujú našu myseľ. Tie správy sú dlhšie, sú denne niekoľko krát opakované. Zlé správy sú všade – nájdu si nás, aj keď vieme vypnúť televíziu. Vieme si nájsť dostatok informácii. Tieto správy dávajú návod. Ukazujú reálny život okolo nás. Radšej sladká nevedomosť? Život bez strachu? Život s obmedzenými informáciami? Stále väčšia a väčšia túžba za bohatstvom – alebo hocičím iným – berie ilúzie vyriešenia vojnových konfliktov. Človek v úsudkoch na takéto konflikty medzi ľuďmi či národmi rezignuje. Kedy sa mocný zastaví? Kde v budúcnosti je veľký škandál? Ako zamestná myseľ jedinca reálnosť dohadu prípadného zmutovania vírusu, ktorý môže zabiť milióny ľudí? Divák si najviac zapamätá to, čo ho osloví.

Vďaka technike, vede a múdrym ľuďom – čiže pokroku – sme napríklad prišli na to, že sa máme báť asteroidu. Veda nám priniesla postupne veľa odhalení. Upozorňuje na rizikách mutácii vírusov, hovorí o atómových zbraniach, zmapovala topenie sa ľadovcov, stanovila hranice kam sa nemáme dostať. Veda ale dáva aj riešenia ako sú ekologické technológie, možné zneškodnenie ohrozujúceho asteroidu, informovanosť a záchrana obyvateľstva pred možnou záhubou.

Kedysi neboli takýto múdri ľudia. Koľko z dnešných ohrození by sa týkalo stredovekého pozemšťana. Ten mal iné starosti – nahrádzajú množstvom však tie naše? Hlad, choroby, vojny, démoni?

Strach umožňuje  manipulovať s ľuďmi – poddanými – veriacimi. Strach z pekla – strach pred božskou pomstou. Ľudia sa nechcú báť a radšej povolia a budú počúvať. Život na Zemi má byť nutné zlo, čas potrebný k večnému vyslobodeniu. „Smrť sa glorifikovala, a strach zo smrti a najmä posmrtného života v pekle sa využívala na prenasledovanie neveriacich.“ Veriaci človek sa má báť!

Človek prahne po veciach, ktoré šokujú. Najsledovanejšie správy sú tie, kde je najviac strachu. Zámerom je mať najsledovanejšie spravodajstvo. Človek cíti potrebu dopingu zo zakázaných vecí. Chce vidieť, či počuť niečo zaujímavé. Rozprávať strašidelné historky – počuť o mátohách. Človek chce zisťovať a hľadať dôkazy. Človek od malička má rád strach. Len čím viac menej inteligentný človek si o to horšie nevie predstaviť opodstatnenie hrozby. Keď vieme rozlíšiť čoho a ako veľmi sa máme báť, je to pre nás lepšie. Kým sa sám človek nenaučí alebo nepresvedčí, že sa niečoho nemusí báť, ani vysvetľovanie jeho dušu neupokojí. Vlastný názor je obrana proti strachu. Strach vždy patril a aj patriť bude do nášho života.

„Na sklonku života každý človek rekapituluje – prehodnocuje – zjednodušuje.“ Strach zo smrti nie. Strach z bolesti áno. Prečo by sme sa mali báť smrti ak nikto nežije večne? Na sklonku svojho života sa bojíme menej. Starý človek vníma menej strachu z okolia. Obáva sa toho, čo príde. Starý človek stráca silu. Životná iskra zhasína. Strach len prejde okolo. Starý človek už len dožíva a rezignuje na nové informácie a stráca vlastný názor.

Vo svete je viac zla? Alebo sa len o ňom nevedelo v minulosti. Je väčšia nenávisť medzi ľuďmi, alebo si ju len viac pripúšťame? Opakujú sa narušené medziľudské vzťahy. Vo vás to zanechá stopy – čo i najmenej viditeľné. Správy sú prezentované tak, aby vás zasiahli ako blesk. Nemajú a ani nechcú nič riešiť. Divák je pasívny hráč – konzument, ktorý nepomôže. Ale ani za to všetko nemôže – a predsa si to odnáša najviac práve on.

Srdcovo cievne, či onkologické choroby sú striedané vo svojom prvenstve psychickými chorobami a poruchami. Pribúda detských psychicky chorých pacientov. Mládež sa dostáva do veľkých problémov chorobnou predstavivosťou. Nasleduje úzkosť nad realitou, nárast agresivity – duša sa bráni, rozpad rodiny. Kŕmime naše podvedomie strachom a tak si potom nevieme pomôcť. Narastá všeobecne veľa rôznych psychických labilít. Ľudia sú nie len psychicky chorí, ale aj veľmi nestabilní. Lebo je to odraz toho, čo prežívame – a ako to prežívame. To je proste novinka.

„Ak strach spôsobuje nadmerný stres, poškodzuje naše zdravie“. Čo nás pripraví na štart do nového dňa plného katastrof? Aký veľký strach  spustí myšlienky na sebazničenie? Čo všetko môže spôsobiť nechuť žiť? Aká predstava sveta berie ilúzie na spokojný život? Aká agresivita sa dá zvládať? Kde sa stratí zmysel života, strata viery – duchovna, pokora pred životom. Len sám so sebou sa zmieriť.

Len či neprežije ten najodolnejší. Či takto nedôjde k preriedeniu ľudstva. Šialené tempo pohltilo našu myseľ a vytlačilo z neho diskusie o premýšľaní nad problémami. Otázky o starnutí a umieraní – prečo sme tu – naša doba vytesňuje. „Prestávame rozlišovať podstatné od nepodstatného“.

„Kde je hranica ľudskej odolnosti? Bude strachu niekedy koniec? Vydrží vôbec človek toto všetko? Kde je strach, tam je tma. Báť sa musíme len vlastného strachu.“

citované vety či tvrdenia sú z dokumentárneho filmu Strach – režia: Yvonne Vavrová Slovensko 2006

Prečítajte si tiež:

• žiadne relevantné články