Ukážme, že vieme myslieť

Sme nemožní. Snažíme sa zapôsobiť na ostatných debilov, aby sme boli populárni. Myslíme si, že tí čo sú akože lepší naozaj nimi sú. Verím ľuďom. Majú ohromný potenciál, silné možnosti, veľké percento možného úspechu. Potrebná je ešte vôľa a vytrvalosť. Dosiahnime ich a dokážme, že niečo je aj v našej generácii. Ukážme, že vieme myslieť!

Nejaký blbeček povedal, že Harry Potter je super a odrazu si polovica ľudstva kupovala Harryho Pottera a povedala, že je super. Presne tak ako kopec ďalších vecí. Prosto, keď nejaká skupina uznávaných ľudí trepne, že niečo je super, ľudia sa priženú a začnú vravieť aké je to super a že si to mysleli aj predtým, a že to vraveli a bla bla. Prosto keci, aby boli ako tí ostatní. Snažiť sa byť ako tí populárni, a teraz sa tak musíme obliekať a robiť to, čo nejakí herci a speváci, lebo oni majú krásu a popularitu a sú cool. Keď niekto neuznáva niečo, čo povedala nejaká superstar s maturitou, je dement? Ten niekto má na svet iný názor a stojí si za ním. Byť iný je oveľa zaujímavejšie než byť ako ostatní.

Môj svet nestojí na tom, čo kto povie a urobí. Nebudem predsa ako podaktorí idioti, čo naopak chcú byť za každú cenu iní a keď si myslia, že je dačo správne to, čo povedal nejaký ten magor povedia, že je to kravina. Hádam nie ste až tak blbí, aby ste tomuto nerozumeli. Prosto, ľudia sú na tom veľmi zle. Nefunkčná Amerika – jedna obrovská diera. Neviem z akého dôvodu si ľudia myslia, že je dobrá a super a musíme sa tam všetci cpať a napodobňovať ich, lebo je to AMERIKA.

Rozhodne netúžim byť slávny, mať veľa peňazí, aby sa po mne niekto obliekal, mal ma za vzor a hovoril moje „geniálne výroky“. Vyjadrite svoj názor slobodne a verte tomu, čo vravíte vy, nie tomu, čo o vás vravia alebo vravieť budú ostatní. Oni predsa nežijú váš život, a to že sú sprostí ostatní neznamená, že takí musíte byť aj vy. Aj tak raz zomrieme, tak prečo si nedopriať šťastie v tomto živote? Len preto, aby sme zapôsobili? Zamyslite sa nad tým a poriadne zvážte, či vám to zato stojí byť ako tí druhí.

Vynikáme, aj klesáme. A veľmi málo je tých výlučne vynikajúcich a výlučne klesajúcich. Pokrok za sebou vlečie komfort, uvoľnenie a napokon zníženie myslenia, katastrofu. Chceme si život iba márnotratne užívať, alebo sme pripravení obetovať kúsok zábavy za vzácnejšie eventy? Ak nie my, niekto nás určite predbehne, navonok pobaví, no dlhodobejší plán má určite vopred vyhotovený. A tak, kým sa my kocháme vo vynikajúcich vymoženostiach modernej doby, často prosto nemyslíme na myslenie. Zabúdame na vlastný pokrok. Väčšinou si ani neuvedomujeme, že tí, ktorí nám zábavu umožnili, nás jednoducho kontrolujú. Naše myšlienky nás odpútajú k filmu, počítačovej hre, internetovej stránke, zaujímavej reklame. Kým oni za ten čas premýšľajú o oveľa dôležitejších veciach. O bližšej i ďalšej budúcnosti. To sú tí výlučne vynikajúci, málopočetní, no zastrašujúco silní.

Dovolíme si až takýto úpadok? Dovolí si moja generácia klesnúť tak nízko? Veď predsa sa tešíme každému úspechu. Vlastný pokrok nás ešte vždy nesmierne teší. Len či je on dostatočný? Nemusí byť ohromný, dôležitý pre celé ľudstvo, potrebné je iba rozmýšľať. Rozmýšľať natoľko, aby úspechov bolo viac než pádov. Baviť sa, no nedovoliť si celkom prestať myslieť. Vnímať reálny svet a snažiť sa mu rozumieť, analyzovať ho, zúčastňovať sa v ňom. A po čase si opäť postaviť otázku: Kam speje moja generácia? Konať a nepremárniť si život. Žiť moderne, no predsa nezabúdať myslieť – to musí byť cieľ každého jednotlivca, celej mojej generácie.

A tu sa dostávam do otvoreného sveta zbabelcov, debilov, asociálov, ľudí, čo prestali myslieť, či konať ako bežný človek. Tí čo klesli na dno. Spadli do takých sračiek, že sa z nich nedokážu vytrepať. Istí z nich rozmýšľajú kde zohnať drogy alebo pri najmenšom ten smradľavý toluén. Ich úspechom je zahlt čuča.

Pozeral som do výkladov na obchodnej ulici, keď pri jednom z nich kľačal žobrák a zničujúcim pohľadom sa díval na mňa. Asi si myslel, že mu tam do klobúka hodím eurá a on si pôjde kúpiť pivo, aby zabudol na svoje trápenia. Serú ma takéto uličky, kde narazím na ľudí, ktorí potrebujú pomôcť a viem, že moja pomoc im nepomôže. Títo ľudia prestali myslieť. Nie veľa z nich je aj naozaj sprostých. Život sa im dosral a už je aj neskoro na nejaký ten reset. Áno, jediné čo im ostáva je ponížiť sa a prosiť o akékoľvek drobné. Potrebujú ich, inak skapú a zhnijú – a nikoho to trápiť nebude. Prosím ľudia nájdite spôsob, ako vybrať chudobných žobrákov z obchodnej uličky. Ja sa na nich prosím nechcem pozerať. Trhá mi to srdce. Pretože môžem aj chcem im pomôcť, ale moja pomoc im je tak houby platná.

Keď som sa vracal tou istou uličkou videl som sochu. Moje oči si vždy sochy všimnú a budú ich obdivovať, ale toto bola čudná socha. Nejaký exot sa obliekol do čiernych šiat, natrel si tvár na bielo, dal si klobúk ala čeplin a robil zo seba šaška. Pohol sa, keď išiel niekto okolo. Tomu sa páni a dámi vraví umenie. Ak som chcel, aby sa mi tento exot poklonil, mal som mu dať eura do klobúka. Tieto drobné však neboli na jeho pivo, alebo slabší obed. To bolo za predstavenie jeho umenia. A keď som zašiel za roh, kde som ráno stretol žobráka, našiel som ho len opretého o stenu. Tváril sa, že odpočíva, pretože poliši si zaparkovali auto pri nejakom obchode. Žobrať na verejnosti je zakázané. Žobráci tu furt budú. Minimálne dovtedy, kým sa budú bohaté prasatá máčať v bazénoch a potom vyvaľovať svoje tučné pupky na slnku pri pláži. Žobrák sa musí presunúť na iné miesto, pretože sa nechce rozprávať s polišmi. To sme to ale dotiahli, keď toto je realita.

Potom, čo som sa blížil k automatickým dverám železničnej stanice v Košiciach, zbadal som nádherné mladé dievča. Pohľady sa nám s týmto dievčaťom stretli a na zlomok sa čas spomalil. Oči nevinné a pohľad rovnako prosebný a ponižujúci, ako som nedávno pocítil od žobráka. Pripomínalo mi úplne presne dievča so zápalkami. Ináč, ak by ste nepochopili, tak z tej rozprávky. To dievča nepredávalo zápalky. Len tam tak stálo a nemalo v ruke ani ten plátok Notabene. Ako som sa k nej blížil v očiach som jej zbadal slzu. Je to zaiste sirota. Keď som pri nej bol už najbližšie, kurva malá mi vraví: „Kompletka za 20“.

Bez väčšej námahy som sa od tejto vety vedel odosobniť a nerozmýšľať nad osudom krásavice. Trhalo ma do všetkých strán. Psychológ by odporučil len dýchanie na 4 doby. Od myšlienok ma zabavila povinnosť kúpiť si lístok na vlak. Čo sa aj podarilo pri kontrole toho správneho zdrapu papiera, ktorý po príchode do Prešova odhodím do najbližšieho koša. Ako som sa tak pozeral na tabuľu s odchodmi spojov, ktosi ma oslovil. Opýtala sa ma totálne škaredá, zvráskavetá chudera, či nemám požičať 500 eúr. Nezmohol som sa ani len na jedno slovo. Chvíľu som sa ešte díval a hľadal slová. Myslela si určite, že sa snažím spomenúť si akú mám hotovosť v peňaženke. Bez akejkoľvek reakcie, som sa však vrátil pohľadom na tabuľu s odchodmi vlakov a potom som vykročil a nechal som za sebou tú debilnú tetku.
Úspechy a pády. Vynikáme, aj klesáme. Myslíme, rozmýšľame, premýšľame, a zrazu myslieť celkom zabudneme. Náhlime sa vpred, aby sme sa neomeškali, a potom jednoducho zastaneme a meškanie nám nevadí. Pokroku sa tešíme, no úpadok nás baví.

Konáme, a len málokto sa opýta: Kam speje moja generácia? Čo s nami bude? Vynikneme, či padneme? Môžeme vplývať, meniť budúcnosť, alebo jednoducho od všetkého zdvihneme ruky? Záleží nám na živote nielen našom, ale aj na živote vôbec?

Prečítajte si tiež:

• žiadne relevantné články