Zapnete správy: vojna, kríza, kolaps. Otvoríte sociálne siete: hnev, strach, záhuba. Máte ten pocit, že svet sa rúti smerom dole? Nie ste sami. Ale čo ak je tento pocit len ilúzia? Čo ak náš mozog a médiá hrajú proti nám rafinovanú hru? Pozrime sa na fakty, ktoré vám nikto neukáže v správach – a na tichý pokrok, ktorý mení svet každý deň.

Keď minister kontumačne prehrá súd a obviní systém, že ho nehľadal „správne“, a splnomocnenec po vedeckom vyvrátení označí akademikov za „mafiu“, vidíme niečo viac než politické škandály. Vidíme fundamentálny problém modernej spoločnosti: neschopnosť sebareflexie. Táto obrana vlastného ega za každú cenu nie je len problémom politikov – je to past, do ktorej padáme všetci. V práci, vo vzťahoch, v každodenných rozhodnutiach. Článok sa nepýta, kto má v konkrétnych prípadoch pravdu. Pýta sa niečo dôležitejšie: Prečo sme tak beznádejne zlí v priznaní si chyby? A čo nás to stojí?

Zrušenie budapeštianskeho summitu medzi prezidentmi Ruska a Spojených štátov potvrdilo, čo už mesiace naznačovali udalosti na bojisku: vojna na Ukrajine prestala byť otázkou rýchleho riešenia a stala sa testom strategickej vytrvalosti. Tento konflikt však nie je jednoduchým súbojom „kto prvý skolabuje“, ako sa často prezentuje. Realita je podstatne komplexnejšia a zahŕňa premenlivú sieť ekonomických, vojenských, politických a sociálnych faktorov, ktoré môžu viesť k niekoľkým odlišným vyústeniam.

Každý večer pred spaním chodievala Nia k oknu vo svojej izbičke a opatrne posúvala jednu malú drevenú figúrku vtáčika po polici o pár centimetrov ďalej. Otec si to všimol.

Svet okolo nás sa na prvý pohľad javí ako neusporiadané miesto plné protirečení. Každý deň sme svedkami konfliktov, ktoré sa zdajú, že nemajú riešenie, rozhodnutí, ktoré pôsobia nelogicky, napätí, ktoré sa množia, a zmien, ktoré vyvolávajú úzkosť. V politike sa nálady striedajú ako počasie, spoločnosť sa triešti na nesmierne tábory a globálne udalosti v nás často vyvolávajú frustráciu, hnev či bezmocnosť.

Vojna na Ukrajine už dávno nie je len o hraniciach či geopolitike. Je to súboj dvoch úplne odlišných svetov – slobodného, demokratického a otvoreného, proti autoritárskemu, založenému na strachu a moci. Tento článok odhaľuje, prečo sa Kremeľ tak veľmi bojí ukrajinskej nezávislosti, prečo Rusko nedokáže ponúknuť lepšiu alternatívu a prečo je úspešná Ukrajina pre Putinov režim tou najväčšou hrozbou. Napísal som ho preto, že ma zaujal dramatický obrat v postoji Donalda Trumpa – od výziev na územné ústupky až po otvorenú podporu úplného víťazstva Kyjeva – a chcem ukázať, čo tento posun prezrádza o skutočnej podstate a zmysle tohto konfliktu.

V odľahlom kúte krajiny hľadala trojica tulákov útočisko pred pochmúrnym počasím. Boli zvyknutí na neúprosný kolobeh života. Dážď bol len maličkosťou, v porovnaní s hrozbami, ktoré im denne stáli v ceste. V stiesnenom útočisku, ktoré sa viac podobalo pasci než bezpečiu, začali viesť rozhovor plný nevôle a podráždenia. Ich rozhovor začal nevinnou poznámkou, ktorá prelomila ticho.

Aysel je mladá žena, ktorá túži po slobode, pravde a úprimnom priateľstve. Vo svojom vnútri nosí jemné, no pevné svetlo nádeje, ktoré ju vedie cez neistoty. Nie sú to búrlivé výkriky, ale tiché pohnutia srdca, ktoré ju neustále poháňajú vpred – k svetu, ktorý je pripravená objaviť a urobiť svojím.

Noan bol muž, ktorý miloval poriadok, slobodu, rast a kontrolu. Veril v potenciál človeka, mal nápady väčšie než väčšina ľudí okolo neho, no v jeho vnútri prebývali tichí, no vytrvalí spoločníci: strachy. Neboli hlučné. Neprekrikovali jeho myšlienky. Boli to tie druhy strachov, ktoré sa ukrývajú v rohoch vedomia. Neochromujú, ale brzdia. Ako piesok v súkolí.

Tadeáš sa narodil na východe Slovenska, v dedine, kde sa každé nedeľné ráno začínalo vôňou vypraženého mäsa a cibule. Jeho starká pripravovala rezeň s takou láskou, že sa jej ruky až triasli, keď ho obracala na panvici. Bol to sviatok. Jedlo, ktoré sa jedlo pomaly, s úctou a bez plytvania.