Noan bol muž, ktorý miloval poriadok, slobodu, rast a kontrolu. Veril v potenciál človeka, mal nápady väčšie než väčšina ľudí okolo neho, no v jeho vnútri prebývali tichí, no vytrvalí spoločníci: strachy. Neboli hlučné. Neprekrikovali jeho myšlienky. Boli to tie druhy strachov, ktoré sa ukrývajú v rohoch vedomia. Neochromujú, ale brzdia. Ako piesok v súkolí.

Tadeáš sa narodil na východe Slovenska, v dedine, kde sa každé nedeľné ráno začínalo vôňou vypraženého mäsa a cibule. Jeho starká pripravovala rezeň s takou láskou, že sa jej ruky až triasli, keď ho obracala na panvici. Bol to sviatok. Jedlo, ktoré sa jedlo pomaly, s úctou a bez plytvania.

Izmira sedela na terase malej kaviarne v meste Luwena, kde sa káva podávala v pohároch z recyklovaného skla a wifi sa volala searchfortruth. Bolo to jedno z mála miest, kde sa ešte dalo premýšľať bez kriku. Mesto sa nachádzalo medzi dvoma znepriatelenými regiónmi – nie však vojnou zničenými, ale informačne zamorenými. Vojna, ktorá tu prebiehala, nemala fronty. Nenápadne vytvárala rozpory medzi ľuďmi na základe politiky, rasy, pohlavia, sexuálnej orientácie či čohokoľvek iného, len aby sa stále hádali a bojovali medzi sebou, namiesto toho, aby sa sústredili na skutočné problémy.