Posledný úkryt
V odľahlom kúte krajiny, hľadala trojica tulákov útočisko, pred pochmúrnym počasím. Boli zvyknutí na neúprosný kolobeh života. Aj keď sa snažili vyhnúť sa dažďu, skutočné nebezpečenstvo na nich číhalo inde. Stretli sa v úzkom priestore, kde sa zdalo, že bezpečie je len ilúziou. Vonku ustával búrkový lejak – a hneď za rohom sa ozval prvý hlas.
„Už mám toho počasia plné zuby.“
„Ja tiež,“ súhlasil jeho párhodinový kamarát. „Chcel by som behať po dlhej tráve a cítiť slnko na chrbte.“ Jeho zúfalstvo sa zmenilo na nádej, keď si dokázal predstaviť, že sa to čoskoro stane.
„Upokoj sa. Nemôže pršať večne.“
„Už teraz sa mi zdá, že je to večnosť,“ povedala posledná členka ich mini skupinky.
Pri pohľade na ňu sa snažil ovládnuť záchvev znechutenia. Zdalo sa mu, že sa k nemu doslova votrela. Tieto tu sú také škaredé, pomyslel si, také nepríjemné, že mal chuť stať sa vtákom. Zdvorilosť ho však zadržala. Možno, uvažoval, že ich naša rasa považuje za odpudzujúco príťažlivými, a preto ich lákame. Nemali by sa ale tak rozdielne tvory spolu spájať.
„Nechystáš sa ma pozdraviť, chrobáčik?“
„Ahoj,“ odvetil jej tým najchladnejším, najnepriateľskejším hlasom, aký dokázal vydať.
„Práve ma zrazila dažďová kvapka,“ poznamenala.
„Hlúpe byť vonku a pokúšať sa lietať v daždi, nemyslíš?“ posmieval sa jej.
Ich tretí člen mini skupinky sa pozrel na neho a potom späť na ňu. Premýšľal, ako dlho bude trvať, kým jeho trpezlivosť povolí, a kedy ho ona vyprovokuje k akcii s názvom už stačilo. Možno sa dokonca navzájom zabijú, pomyslel si spokojne.
„Musela som sa pokúsiť dostať domov medzi kvapkami, lebo ma doma niekto čaká, vieš,“ poznamenala.
„Už niekoľko dní nepretržite prší. Ako si mohla ísť medzi kvapkami?“
„Čakal som tu celé dni. Znášal som zimu, smrad a občas aj živé bytosti. Mohlo na chvíľu prestať pršať.“
„Hlúposť,“ povedal im obom ten tretí. Potom to adresoval priamo jej. „Zase si vymetala vnútro fliaš od alkoholu. Si opitá!“
„A teraz počúvaj!“ zvýšila hlas a chvela sa. „Prestaň na mňa útočiť. Viem byť poriadne nechutná, ak sa vytočím.“
„Poďte, priatelia,“ vyzval ich. „Keďže sme tu takto uviazli, kým neprestane pršať, prečo sa nepokúsime nájsť niečo menej konfliktné medzi nami. Bude to oveľa jednoduchšie. Nemá žiaden zmysel, aby ste sa tu hádali, keď sme už tak v nepríjemnej situácii. Prosím, buďte k sebe zhovievaví a viac pokojní.“
„Ja len nemám rád tieto tu,“ odvetil on jemu dosť nahlas, aby to ona počula. „Nie je prekvapením, že sa ich ľudia vždy snažia rozdrviť a zneškodniť.“
“Koho zaujíma, čo si ľudia myslia alebo čo robia?“ odpovedal mu.
„To je pravda,“ poznamenala. „Koho to zaujíma? Boli sme tu dávno predtým, ako sa objavili, a pravdepodobne tu budeme ešte dlho po tom, čo odídu.“
On sa na ňu vyčítavo pozrel a potom skúmavo pozoroval jeho, ktorý sa rozťahoval na všetky strany, akoby mu to tu celé neohrozene patrilo. Vy tiež nie ste práve najpríťažlivejšie bytosti, pomyslel si, ale aspoň majú slušné spôsoby, a tiež, aké majú úžasné technické myslenie. Tie nádherné výtvory, ktoré vedia vytvoriť.
„Nie je to pravda, že sme tu dlhšie ako ľudia. Každý vie, že ľudia prišli prví a potom sme prišli my. Ľudia nám skomplikovali naše životy.“ Nechcel to nechať len tak, aby to nakoniec nevyzeralo, že s ňou súhlasí.
„Si taký hlúpy, že tomu veríš,“ osopila sa naňho. „Rozmýšľaš ako dieťa – predpokladám, že ešte stále veríš na včielku Maju.“
„Mám toho dosť. Je mi to ľúto, kamarát, ale budem musieť odísť. Bolo príjemné sa s tebou rozprávať, kým neprišla táto tu.“ Díval sa na ňu tak dlho, ako to len vydržal.
Ona urobila zákernú grimasu až k jeho tvári, ale ustúpila, keď sa ten tretí pohol smerom k nim. Nebolo jasné, na čej strane je.
„Aj mne je to ľúto,“ skonštatoval, keď ho sledovali, ako sa približuje k medzere záchodovej búdky medzi strechou a stenou. „Je mi to naozaj ľúto.“
Ona neveriacky nechápala, ako vošiel rovno do pavučiny – veď ju vidí už z diaľky. Ako je možné, že ju on nevidel z takej blízkosti. A takto ľahko sa do nej zamotal, skôr než si uvedomil, čo sa stalo.
„Prepáčte. Je čas obeda.“
„Jasné,“ zahlásila a zrazu si uvedomila, že v tomto útočisku by nemala stráviť príliš veľa času. „Aj tak už musím ísť.“
„A čo ten dažď?“ zavolal na ňu, pomaly sa približujúc po stene. Jeho obed, uväznený v krásnej pavučine, ktorú pred chvíľou obdivoval, pomaly strácal silu vzdorovať.
Ona otázku ignorovala a len smerovala k ďalšej medzere v stene záchodovej búdky. Cez zvuk, ktorý pri tom vydávala, slabo počula, ako hovorí, ale nedbala na to, aby ho počúvala. Chcela sa len dostať odtiaľto živá a domov k svojim priateľom. Bol naozaj šikovný – vytvárať po celý deň svoje lepkavé siete ho veľmi bavilo. Umiestnil ich cez všetky východy zo záchodovej búdky okrem jedného. Nanešťastie si nevybrala správne. Teraz je uväznená aj ona. Prestala veriť, že dokáže svoj osud zmeniť.
„Nie je to nič osobné.“
Nešťastne sa zmietala v poslednom zúfalom pokuse vyslobodiť sa, ale čoskoro prišiel k nej a ona vedela, že je na rade.
pridať komentár