Tadeáš a sviatočný rezeň – príbeh o vedomom jedle a dôstojnosti života
Tadeáš sa narodil na východe Slovenska, v dedine, kde sa každé nedeľné ráno začínalo vôňou vypraženého mäsa a cibule. Jeho starká pripravovala rezeň s takou láskou, že sa jej ruky až triasli, keď ho obracala na panvici. Bol to sviatok. Jedlo, ktoré sa jedlo pomaly, s úctou a bez plytvania.
Keď odišiel na vysokú školu do Bratislavy, všetko sa zmenilo. Na internáte bolo mäso v jedálni na výber denne. Ak ho nebolo dosť, študenti frflali. V bufete sa na každú žemľu tlačila šunka, syr, vajce, klobása. Akoby bez mäsa jedlo nemalo hodnotu. Tadeáš si zvykol. Prebral tempo mesta, začal rýchlo žiť, rýchlo jesť – a necítiť. Už to nebol rezeň od starkej. Bolo to mäso bez mena, bez tváre, bez príbehu.
Jedného rána, keď Tadeáš kráčal mestom, zaujalo ho graffiti na starej betónovej stene. Bola v ňom vyobrazená silueta mladého býka s veľkými smutnými očami, namaľovaná čierno-bielym sprejom. Červená farba bola rozliata na jeho očiach a kúsok krvi stekal po jeho ústach, ako symbol strachu a bolesti, ktorá prichádza s každým zabitím. Pod ním bolo napísané: „Každý kus mäsa mal svoje srdce.“
Tá veta ho bodla. Prvýkrát sa zamyslel, čo sa vlastne stalo s jeho stravovaním. Prečo to, čo kedysi malo váhu a dôstojnosť, sa zmenilo na lacnú samozrejmosť?
Začal čítať. Zistil, že konzumuje mäso denne. Viac ako dvojnásobok odporúčanej dávky. Mal miernu nadváhu, únavu, výkyvy nálad. Ale najviac ho trápila necitlivosť. Už mu to nepripadalo dôležité.
Pri jednej debate sa spýtal vegánskeho spolužiaka, či mu niečo nechýba. Dozvedel sa, že vitamín B12 – kritický pre mozog, krvotvorbu aj nervy – si musia vegáni dopĺňať ako výživový doplnok, pretože sa prirodzene nachádza len v živočíšnych produktoch.
Uvedomil si, že ľudské telo nie je nastavené na úplne rastlinný režim. Sme všežravci, čo znamená, že máme schopnosť tráviť a čerpať živiny z rastlinných aj živočíšnych zdrojov. Nemáme genetickú nutnosť jesť mäso, aby sme prežili. Mäso nám nie je cudzie. Je len otázkou, koľko ho potrebujeme – a ako s ním narábame.
Pri jednej z Tadeášových úvah sa vynorila úplne iná téma. Predstav si, že by si jedol človeka – nie zo zúfalstva, ale vedome. Ľudská svalovina je výživovo podobná prasaťu, keďže máme s prasaťom veľa spoločného. Naše telo, svaly, krvný obeh, tráviaci systém, to všetko je podobné. Tak prečo nejesť aj človeka, keď je to rovnako výživné ako iné živočíšne mäso? Ale nie, človek nie je len biologický objekt. Je niekto. Niečo viac.
Tadeáš si vtedy uvedomil, že možno rovnako by sme mali pristupovať aj k zvieratám. Nie ako k ľuďom – ale ani ako k „ničomu“. Kto raz v živote pohladil prasa alebo sledoval pohľad kravy, vie, že nie sú len bezduchými tvormi, ktoré prejdú linkou, na konci ktorej sa stane produktom na našom tanieri.
Začal si plánovať jedálniček. Väčšinu dní jedol rastlinnú stravu – pestrú, výživnú a bohatú na energiu. Mäso si nechával na dni, ktoré mali význam. Nie ako odmenu, ale ako spomienku. Ako rozhovor so starkou, ktorý pokračoval aj po jej smrti.
Na narodeniny si dal rezeň. Kúpil ho z malej farmy, kde vedel, ako zviera žilo, aj ako zomrelo. Predtým, ako ho vložil na panvicu, si na chvíľu sadol. Zavrel oči. Poďakoval.
Nie ako modlitbu, ale ako uznanie, že niekto žil – aby on mohol žiť ďalej.
Po rokoch to nebol len rezeň. Bola to spomienka, voľba, a prejav vnútornej rovnováhy.
Tadeáš pochopil, že zdravie nie je len vo výživových tabuľkách, ale aj v pokoji, ktorý cítime, keď konáme vedome.
A že zviera nie je menej než človek. Nie je však ani viac. Ale človek má zodpovednosť urobiť z každého jedla rozhodnutie.
Nie automatizmus. Nie zlozvyk.
Ale akt úcty.
Ľudia sa častokrát nachádzajú v morálnom konflikte: na jednej strane cítime empatiu voči zvieratám – najmä tým väčším, inteligentnejším, alebo tým, ktoré dokážu vyjadriť bolesť alebo strach, ako sú práve býky. Ale na druhej strane sme naučení vnímať mäso ako bežnú súčasť stravy – nie ako niečo, čo pochádza zo živého tvora. Toto sa volá morálne odpojenie alebo kognitívna disonancia.
Psychológovia hovoria, že ľudia si vytvárajú „mentálne bariéry“, aby si ospravedlnili konzumáciu mäsa – typicky napríklad:
- „Zvieratá sú tu na to, aby sme ich jedli.“
- „Keby to bolo zlé, zákon by to zakázal.“
- „Je to prirodzené, robili sme to tisícky rokov.“
- „Ja ho síce jem, ale ja ho nezabíjam.“
Ľútosť sa objavuje pri priamej konfrontácii – napríklad keď človek vidí zábery z bitúnkov, alebo dokumenty o inteligencii zvierat. Zrazu to nie je anonymný „steak“, ale konkrétna bytosť, ktorá mala oči, pohyb, strach.
A prečo potom nemáme problém si dať výrobky z tohto zvieraťa?
Lebo potravinársky priemysel a spoločnosť vytvorili kultúrnu bublinu, kde je mäso „produkt“, nie „bytosť“. Používame slová ako hovädzie namiesto krava, bravčové namiesto prasa, aby sme si udržali emocionálny odstup. To je ten psychologický štít, ktorý nám umožňuje konzumovať mäso bez výčitiek.
Niektorí ľudia sa z tohto štítu „prebudia“ a prestanú jesť mäso úplne, iní ho zredukujú, ďalší si nájdu svoju vlastnú rovnováhu. A mnohí jednoducho nechcú nad tým rozmýšľať – lebo by to narušilo ich každodenný komfort.
Nadmerná konzumácia a cena mäsa
Pestrá strava znamená zjesť aj živočíšny produkt ale nie často. Nadmernú spotrebu by obmedzila cena – cena je silný regulátor správania. Keby mäso stálo viac, ľudia by ho jedli menej, a to by malo viacero pozitívnych dôsledkov:
- Zníženie utrpenia zvierat (menej intenzívnych chovov),
- Zlepšenie zdravia populácie (menej červeného mäsa = nižšie riziko niektorých chorôb),
- Menší dopad na klímu (najmä hovädzie je extrémne náročné na vodu, pôdu a metán),
- Podpora alternatívnych zdrojov bielkovín (strukoviny, fermentované produkty, huby…).
Tak prečo sa to nedeje?
Prekážky sú:
- Politické: agropriemysel je silne dotovaný (mäso je vlastne umelo lacné),
- Ekonomické: zdraženie mäsa by najviac postihlo nízkopríjmové skupiny,
- Kultúrne a emocionálne: mäso je symbol pohodlia, slobody, identity (zober ľuďom rezeň a sú nervózni),
- Lobby: producenti mäsa majú silný vplyv na politiku aj média.
Vitamín B12 a jeho pôvod
Veľa ľudí si myslí, že B12 = mäso, ale realita je prekvapivá.
Odkiaľ B12 pochádza?
- B12 nevyrábajú ani zvieratá, ani rastliny.
- B12 produkujú baktérie – konkrétne určité druhy anaeróbnych baktérií.
- Zvieratá (ako kravy) získavajú B12 zo svojho tráviaceho systému, kde tieto baktérie žijú – alebo ho dostávajú vo forme doplnkov do krmiva. Áno, aj dobytku sa B12 často pridáva umelo.
Čiže irónia je, že veľa ľudí konzumuje B12 cez mäso zo zvieraťa, ktoré ho dostalo v tabletkách. To isté môže spraviť aj človek priamo – bez toho „prostredníka“.
Vegánske doplnky B12:
- Sú vyrobené biotechnologicky, fermentáciou baktérií v laboratórnych podmienkach.
- Neobsahujú živočíšne zložky.
- Certifikované vegánske doplnky sú úplne rastlinné (aj kapsula).
Takže áno – vegáni síce dopĺňajú niečo, čo prirodzene nevzniká v rastlinách, ale nejde o živočíšny produkt v zmysle, že by pri jeho výrobe trpelo zviera. Je to čistá biotechnológia.
„Som všežravec. Mojím biologickým nastavením nie je byť striktne vegán. No zároveň si uvedomujem, že ak chcem žiť v súlade so svojim svedomím, nemôžem byť necitlivý k tomu, ako sa mäso dostane na môj tanier.“
Mäso ako rituálny pokrm, ktorý pripomína, že každý kúsok mäsa = život, ktorý bol ukončený.
Tým, že je vzácne, si ho vážime. A neplytváme.
Vajce a mlieko neznamenajú zabitie (za predpokladu, že zviera netrpí). Toto by mohlo byť klasifikované ako produkty druhej etiky – teda nevyhnutne nie vegánske, ale stále eticky prijateľné, ak sa zvieraťu:
- neubližuje,
- nekradne mláďa (ako pri priemyselnej výrobe mlieka),
- nezachádza ako s výrobkom.
Napríklad sliepka z dvora, ktorá si sama vyhrabká jedlo a znesie vajce, ktoré nie je oplodnené – to je produkt, ktorý možno prijať s vďakou, nie s výčitkou.
„Je lepšie zabiť jedno zviera a zjesť ho celé, alebo nezabiť žiadne? Je vôbec nejaký počet ‚prijateľný‘?“
„Nech zabijeme akokoľvek málo, vždy to má byť s hlbokým vedomím toho, že sme ukončili život. To vedomie nás robí ľudskými.
pridať komentár