Izmira a vojna, ktorá neznela
Izmira sedela na terase malej kaviarne v meste Luwena, kde sa káva podávala v pohároch z recyklovaného skla a wifi sa volala searchfortruth. Bolo to jedno z mála miest, kde sa ešte dalo premýšľať bez kriku. Mesto sa nachádzalo medzi dvoma znepriatelenými regiónmi – nie však vojnou zničenými, ale informačne zamorenými. Vojna, ktorá tu prebiehala, nemala fronty. Nenápadne vytvárala rozpory medzi ľuďmi na základe politiky, rasy, pohlavia, sexuálnej orientácie či čohokoľvek iného, len aby sa stále hádali a bojovali medzi sebou, namiesto toho, aby sa sústredili na skutočné problémy.
Izmira pracovala pre nezávislú mierovú platformu. Nebola diplomatkou ani analytičkou. Skôr kurátorkou myšlienok – zbierala postoje, skúmala argumenty a spájala body medzi názorom a pravdou. Jej úlohou nebolo vyhrať diskusiu, ale pomôcť ju pochopiť. A práve v tom bola jej sila.
Dva hlavné tábory – „Tradicionalisti“ a „Progresivisti“ – už roky zápasili o dominanciu. Každý článok, každé video, každý komentár bol ako šíp do tábora druhého. Algoritmy živili hnev, radikalizovali diskusiu a izolovali jednotlivcov v ich bublinách. V strede tejto digitálnej búrky stála Izmira – nie ako búrkotlmič, ale ako zrkadlo.
„Títo dvaja sa bijú tak vášnivo, že si nevšimli, že všetko okolo nich potichu menia tretí,“ povedala raz počas malého stretnutia, ktoré sama organizovala. Bez reklamy, bez názvu. Len pár ľudí z oboch strán – tých, ktorí ešte neprepadli presvedčeniu, že ich názor je ultimátna pravda.
Nebola to terapia. Ani tréning. Bol to experiment v ľudskosti.
Rozprávali sa. Počúvali. Niektorí mlčali dlhšie než inokedy. Objavovali otázky, ktoré si nikdy predtým nepoložili, pretože boli príliš zaneprázdnení dokazovaním svojho postoja.
Jedna z tých otázok bola:
„Čo ak pravda neleží medzi nami, ale nad nami – a my ju môžeme vidieť len vtedy, keď sa prestaneme pozerať len na seba?“
Izmira vedela, že jej metóda nebude virálna. Nebude zdieľaná. Nikto ju nepozve do televíznej debaty. No všímala si zmeny. Jemné. Hlasy ľudí boli po čase menej ostré, ich otázky zrelšie. Niektorí sa prestali hádať. Nie preto, že by prehrali. Ale preto, že pochopili, že víťazstvom nie je poraziť druhého, ale prekročiť vlastné ego.
Po pár mesiacoch začali prichádzať správy. V tábore tradicionalistov vznikol nový diskusný okruh. U progresivistov zase začali analyzovať svoje vlastné algoritmy šírenia obsahu. Nikto nepovedal, že za tým stojí Izmira. A ona to ani nepotrebovala vedieť.
„Nie je dôležité, kto začal hľadať pravdu. Dôležité je, že sa hľadá,“ zapísala si do denníka.
Vojna neutíchla. Ale začala znieť inak. Menej ako boj. Viac ako otázka.
A Izmira? Tá stále sedávala v tej istej kaviarni, občas s kávou, občas len so zápisníkom. Nepotrebovala vyhrať. Potrebovala len vedieť, že niektorí ľudia opustili bojisko a vstúpili do priestoru, kde sa už nehľadá víťaz, ale pravda.
pridať komentár