Úvod príbehu ulice

Na tento článok by sa dosť hodil hudobný podmaz. Nemôžem si pomôcť, ale hodil by sa tu klavír. Píšem článok o hip hope – príbehu z ulice, o muzikálovej story – ale nie je to recenzia. Každému čítajúcemu by som doprial klavírny úvod k tomuto muzikálu, tak trochu v mojej improvizácii. Ten má príčinu považovať hip hop za umenie a napísať tento článok.

Na soundtracku k muzikálu sa na prvom mieste nachádza skladba úvod (autor hudby Opak). Aj keď to bude málo vidieť, článok bude o hudobnom motíve z tejto skladby. Písaním článku mi v hlave rezonuje klavírny motív. Ak máte sountrack z Príbehu ulice dajte mu príležitosť ho spustiť.

Hip hop a rapovanie, nepovažujem z pohľadu hudobného umenia za umenie. Hudba je organizovaný systém zvukov. Spev je vhodné spievať, a skladbu je vhodné zložiť. Rapovať – neznamená spievať. Zložiť skladbu neznamená opakovať niekoľko jednoduchých tónov.

Rytmus by ma teraz riadne zabil svojimi výrokmi. Ja som ich nemyslel zle. Pravda je, že niečo podobné som si veru o hip hope ale hlavne o rapovaní myslel. Po zhliadnutí muzikálu Príbeh ulice hip hop za umenie považujem. Okrem tejto zmeny sa môj pohľad na hip hop nemení „AHA“. Je to môj problém.
Páčila sa mi pesnička Vodopády od skupiny Chaozz (ešte z roku 1998). Dnes je ako šiesta skladba na albume Inventura – to najlepšie ako Televize, Planeta opic. A sú to aj ďalšie skladby, ktoré by som určite nedal odstrániť z vinylu. „AHA“. Asi dosť kontroverzný pohľad po predchádzajúcom napísanom.
Pieseň Vodopády mám doteraz vo svojom archíve a keď sa zapletie do prehrávača a jej minutáž začne tikať, nevypínam ju. Azda nie je umenie napísať takýto text a dať rýchlosť melódii? Prečo je takáto otázka azda rovnaká ako niekoľko rečníckych v texte piesne v zmysle, prečo je to takto nesprávne a deje sa to. „AHA“. Keby to bolo jednoduché radšej prerobiť to inak a povedať, že takto je to lepšie ako originál (aby to vtedy tým umením bolo).

Mesto Prešov padlo príbehu ulice 29.5. 2009. Bol som tam. Mňa síce ovplyvňuje riadne veľa vecí. Kto vie nakoľko sa zliali rôzne z nich práve na tento deň. Najviac ma zaujal jednoduchý klavírny part (ktorý som vám radil počúvať pri čítaní článku). Niečo melancholické, soulové – klavír doplnený ďalšími nástrojmi, spevom – okrem iného. Neviem, prečo na mňa až tak zapôsobil. Azda, jednoduchosť, aká sa podarila Glenovi Hansardovi v skladbe Falling slowly. A preto som sa kedysi dávno rozhodol jednoduchosti pripísať o čosi viac ako si len jednoducho zaslúži.

Autentické svedectvo priamo z ulice – každodenného boja mladých o nárokovanie si svojej identity. Rapové súboje – pretože život je o tom biť činný, ak chce jedinec napredovať a niekam sa posunúť. Urážlivo vulgárne texty, sex, drogy, vražda – to nie je podniecovanie k násiliu, agresivite, k nesprávnemu pohľadu na svet. To je túžba preraziť z ulice na akceptovanú pôdu. To je o tvrdej robote a rozprávaní na plnú hubu. O budovaní si ega a osobitného štýlu keď niečo chcem znamenať. Pouličný príbeh v hudbe a tanci – Rómeo a Júlia pre mladých. Pretože poďte mladí do divadla – poďte za umením.

Odstavec opisoval tak málo a stručne umenie, ktoré vidím cez hip hop a muzikál Príbeh ulice. „AHA“.  A čo dámy v podprsenkách čo majú inšpirovať 11 – 17 ročné slečny v obliekaní. Aj keď sa Michael Jackson často chytal v rozkroku, pripadá to ako nelascívne pre muzikál pre teenegerov? Zbraň na hlave hlavného hrdinu má zrejme ukázať možnosť úspešného riešenia problému. A upozornenie, nepozerajte sa všetci do 15 rokov, keď bude čas na scénu so spodným prádlom. Azda kvôli úvodnému klavíru predchádzajúce za negatívum nepovažujem ale všimol som si tú nadčasovosť. Ten svet bohatých a chudobných, a necenzurovaný príbeh z ulice, ktorý vládne aj aktuálnosti v budúcnosti. „AHA“. A doplň jednoduchosť a rozvíjaj ju a tvor a urob hocičo na plnú hubu a čiň sa a chci byť lepší a maj svoj štýl – zarob peniaze.

A teraz nejaká ta kritika na muzikál.
Podľa môjho názoru boli hudobné čísla príliš samostatné a nevyplývali priamo zo samotnej story. Mal som dojem, že čísla vytvárajú koláž a nie sú súčasťou toho, čo sa na javisku deje. Všímal som si detaily. Scenár pre mňa bol dosť slabý. Postavy nemajú žiaden vývoj, jednajú nelogicky. Mohli by aspoň v dialógoch nerozprávať o tom, čo s dejom a psychologickou charakteristikou postáv vôbec nesúvisí. A to mám zato, že v postavách som videl v istej miere morálne poučný nádych.
Za príklad uvediem scénu zo záveru kde Igor chce zabiť otca dievčaťa, do ktorej sa zaľúbil hlavný hrdina. Dôvodom bola urážka jeho zomrelej matky. Nechal na neho poslať „zlých chlapcov“, aby mu vykradli dom a postrašili ho. Z deja je ale jasné, že Igor a jeho kumpáni svojím obetiam ubližujú a vydierajú ich, ale nezabíjajú. Igor chce a nakoniec to aj urobí, že zabije hlavného predstaviteľa iba preto, že otec jeho dievčaťa ju začne brániť a jeho urazí. Nemôžem s týmto súhlasiť. Nepríde mi to ako ten samí hrdina, ktorý bol po celý čas inak vykresľovaní – aj to celý čas takto hral.

Po nereálnych postavách a nie úplne dokonalom scenári (muzikál by mal mať dobrý scenár) mi príde ako výborný počin prvý pôvodný slovenský hiphopový muzikál (a to prvý tohto druhu v Európe) s rezonujúcou hudbou bez možnosti niečo jej vytknúť. „AHA“. A motýv úvodnej skladby začiatku muzikálu Príbeh ulice dozvieva ako aj moja improvizácia (len pre tento článok).

Prečítajte si tiež:

• Spoznať veľké
• Impulz druhej túžby
• Pure melodies
• Michael Jackson nezomrel – vrátil sa domov
• Umenie dokonalej harmónie zvuku